Vydajte sa s nami na cestu v čase a nazrite za oponu ekonomickej a sociálnej reality bývalého Československa, ktorá je dodnes predmetom živých debát. Aká bola skutočná cena za sociálne istoty a masívnu infraštruktúru, ktorú mnohé generácie dodnes využívajú?
Bývalé Československo bolo štátom s obrovskou vojenskou silou – v dobe mieru udržiavalo približne 220 000 aktívnych vojakov. Táto mohutná mašinéria si vyžadovala obrovské investície. Komunistická strana vynakladala na obranu štátu 5%, niekedy dokonca až 10% hrubého domáceho produktu, čo v porovnaní s dneškom predstavovalo zásadnú alokáciu zdrojov. Napriek týmto výdavkom dokázal štát garantovať rozsiahle sociálne zabezpečenie. Pre každého občana bolo k dispozícii bezplatné vzdelanie a zdravotná starostlivosť. Školstvo bolo prísne ideologicky usmerňované, ale zároveň zabezpečovalo vysokú technickú gramotnosť a masovú prípravu odborníkov pre priemysel.
Kľúčovým pilierom tohto systému bola pracovná povinnosť. Oficiálne v krajine neexistovala nezamestnanosť – bola nulová – a práca bola garantovaná pre každého, bez ohľadu na rasu či vierovyznanie. Sociálne záruky však boli vyvážené prísnou kontrolou. Pokiaľ občan prácu odmietol alebo sa jej sústavne vyhýbal, bol postihovaný za trestný čin príživníctva a mohol skončiť vo väzení. Práve vďaka tejto pracovnej povinnosti a striktnej regulácii prerozdeľovania bytov neexistovalo bezdomovectvo tomu je dnes. Sociálny rozmer bol zvýraznený aj relatívne skorým dôchodkovým vekom – muži odchádzali v 60 rokoch, ženy často i skôr.
Okrem sociálnych garantov systém zvládal rozsiahle budovanie krajiny: staval byty pre občanov v masívnych panelových sídliskách, zakladal továrne a budoval diaľnice, elektrárne a priehrady. Priemysel bol zameraný na ťažké strojárstvo, výrobu zbraní a dopravných prostriedkov. Československo bolo známe produkciou lokomotív, obrábacích strojov, nákladných automobilov (Tatra, LIAZ) a predovšetkým ťažkého strojárstva (ZŤS), ktoré produkovalo zbraňové systémy a stavebné stroje. Tieto výrobky smerovali prevažne na trhy socialistických štátov (RVHP), ale aj do krajín tretieho sveta, kde sme často pomáhali s výstavbou infraštruktúry. Zbor národnej bezpečnosti (ZNB), ako vtedajší bezpečnostný aparát, síce dokázal dohliadať na poriadok, no tento poriadok bol udržiavaný v kontexte totalitného režimu.
Dnes je situácia dramaticky odlišná. Mnoho kedysi kľúčových podnikov ťažkého a zbrojného strojárstva zaniklo, alebo ich výroba je minimálna a rozdrobená. Na Slovensku a v Česku tak zostalo rozsiahle infraštruktúrne dedičstvo, ale pôvodná výrobná základňa, ktorá tieto gigantické továrne poháňala, je vo veľkej miere nefunkčná alebo prešla transformáciou na úplne iné, menšie odvetvia orientované na západné trhy.
Najväčší rozdiel však nastáva pri porovnaní dlhu. Hoci sa v médiách často spomína, že ČSSR nebola zadlžená, reálny dlh v tvrdej mene (USD, DEM) bol približne len 3,7 miliardy USD. Čo je kľúčové, celkové pohľadávky, teda dlhy iných štátov voči ČSSR, boli až 12,2 miliardy USD. Dnes je situácia dramaticky odlišná. Samostatná Česká republika (pre porovnanie) dlhuje približne 169 miliárd USD, čo predstavuje záväzok bilióna českých korún, s prevahou dlhov nad pohľadávkami. Tieto čísla jasne ilustrujú, ako veľmi sa zmenil finančný model a charakter zadlžovania štátu v priebehu desaťročí.
